Beetles in a Box
Production Details
Roman Olekšák — Niečoho viac, niečoho menej (Something More, Something Less)
Laco Kerata — Chrobáci v škatuli (Beetles in a Box)
An underground hysteria in two acts
Director — Karel Koula
Set Design — René Dubovský
Cast — Eva Hromníková, Zuza Onufráková, Madla Zimová, Martin Matejka
Synopsis
The production features Slovak actors living and working in Prague — among them Martin Matějka and Madla Zimová of Divadlo v Dlouhé. It stages two recently written texts representing different trends in contemporary Slovak drama. From these two plays — the first of which we might call “cool psychoanalysis” and the second perhaps “magical naturalism” — we set out to create a performance about the existential and the everyday, material aspects of the life of one girl-woman…
Roman Olekšák, a three-time winner of the Alfred Radok literary award, wrote Something More, Something Less as his first play. It was shortlisted in the Dráma 2000 competition organised by the Slovak Theatre Institute and the SNP Theatre in Martin.
The action is framed by waking up and going to sleep. But waking and sleeping are measured out by unpredictable stage lights. There are three girls, Ona, oNA and ONa (“She”): the “first” has swung between alcoholism and anorexia, the “second” has been in a mental asylum, and the “third” loved a man in vain. All of them would rather not live, yet they are condemned to remain in this closed space (perhaps a psychiatric hospital, perhaps a soul, perhaps a stage…). So, to keep from killing one another, they pass the time embellishing their fates, telling stories and relativising reality. Dreaming… In the end it turns out that they are three alter egos of a single character — that we are in fact watching one girl desperately searching for the meaning of her existence… And when she cannot find it, what is left for her? To dream… But can we truly live (with) our dream…?
“Dear God, make my dreams come true” has its counterpart in “Dear God, protect me from getting what I wish for”: the second play — originally a radio play — is called Beetles in a Box. It was written by Laco Kerata, writer, actor and director of the renowned Bratislava theatre STOKA.
It takes place between the moment the married couple Milo and Mila (the girl from the first play) wake up and the moment they fall asleep again. Yet this is not set by any natural rhythm: the curtains are always drawn, and it is not even clear whether being awake is not in fact sleep, and vice versa. Their world consists of a bed and a wastepaper basket — and of small squabbles and reconciliations, rummaging through the past as through the rubbish, and imagining a future that is always defeated by the certainty of a comfortable, safely familiar bed.
Their plush, sweaty music box catches and creaks more and more, until it mercilessly exposes the innards of its rusty parts. It is a story about existing and not living — a not-living secured by an unspoken pact of mutual self-deception, so that reality is pushed away and does not threaten the safety of the nest…
Running through both plays is the theme of not living one’s life, the fear of being unable to cope with the reality around us, and escape into one’s inner worlds or into non-existence. A theme more topical than ever today (when most people, evening after evening, choose a similar escape by pressing the button on a magic box that gives us so much and asks for nothing in return…).
Both plays are written in a modern, unconventional theatrical language; in genre they share a mixture of absurdity, tragicomedy and realism, while leaving room for poetry and mystery… The radical stage design uses three cylinders containing human organs and one curtained bed in the first play, and three dustbins and one “multifunctional” container in the second. The music could be described as a blend of Buddhist “non-melody” with a motif of 1940s Slovak pop music.
Both plays are accessible to a wide audience, not least because both authors look at serious matters through a tragicomic lens. Neither text had yet been staged, let alone performed together.
Excerpts (original Slovak)
Niečoho viac, niečoho menej
Ona:Ale ja… Nedokážem to. Skúsme inú hru, skúsme niečo iné.
oNA:Čo napríklad.
Ona:Čo keby sme skúsili snívať.
ONa:Čože?
Ona:Vieš, predstavovať si, čo by sme chceli mať alebo žiť. Chápeš?
oNA:Sci-fi. Chápeš.
ONa:Ale veď to je…
oNA:Hej, somarina.
Ona:Predstavte si, čo by ste robili, keby ste sa odtiaľto dostali.
ONa:Dala by som sa na chlast.
oNA:Jasné. Zohnala by som si prachy. Na blázinec.
ONa:A čo by si robila ty?
Ona:Zapálila by som si. Tri po sebe.
ONa:Prečo to zase kazíš?
Ona:Ja? Ja že to kazím?! (pauza) Chlast a blázinec, to sú vaše sny?
oNA:Preboha, prečo sa do toho tak vžívaš? Veď o nič nejde.
ONa:Hej, ber to s nadhľadom. Lezie ti to na mozog.
Ona:Jasné. A vy dve ste úplne normálne, že?
ONa:Preboha, ona nám za chvíľu začne nadávať do debilov.
oNA:Ona nemôže mať cigy.
ONa:No fakt, to ich skôr budeš mať ty. (smeje sa)
oNA:Čože?
ONa:Čo?
oNA:Čo si to povedala?
ONa:Čože?
oNA:To s tými cigaretami.
ONa:O nič nešlo. Čo ti je?
oNA:Nie, nič, ale nevravela si niečo v tom zmysle, že by som ich mohla mať ja?
ONa:Hej, ale o nič nešlo. Upokoj sa.
oNA:Ja som pokojná. Ja len, že…
Ona:Mala som raz milenca, ktorý je teraz slávny.
(pauza)
ONa:Všetky sme mali milencov, ktorí sú teraz slávni. A bohatí. (smeje sa)
oNA:Všetky sme mali toho istého milenca. (smeje sa)
Ona:Až na to, že ja si nevymýšľam. Ten môj bol skutočný.
ONa:Hovno.
oNA:Somariny. Skús niečo iné.
Ona:Nevymýšľam si. Bola to moja životná láska.
ONa:Hovno.
oNA:Si hluchá? Nefunguje to!
ONa:(pauza) A ako vyzeral?
Ona:Mal hnedé oči.
oNA:Ty, vieš, že aj môj? (smeje sa) Čo jej zas je?
ONa:Čo je?
Ona:Nemôžem si zapáliť. Musela by som sa s vami podeliť.
ONa:Na tvojom mieste by som neprovokovala. (pauza) Pokračuj, no.
Ona:Je to blbosť. Všetko som si vymyslela.
oNA:Jasné.
ONa:A čo si si myslela. Aj tak sme ti neverili.
Ona:A prečo mi potom veríš, keď poviem, že si vymýšľam? Čo?!
ONa:Preboha! Mne je predsa totálne jedno, ako vyzeral a či vôbec nejak vyzeral! Mne sú tvoje mindráky ukradnuté, mám dosť svojich. Tak to kurva pochop a prestaň na mňa hulákať.
oNA:Do riti. Ak tu má niekto cigy, nech ich ihneď vybalí, lebo neskôr to už môže byť nebezpečné.
Ona:Mal hnedé oči a bol vysoký a silný.
Chrobáci v škatuli
MILO:Ha, ha! (prehrabáva sa v odpadkovom koši, naraz je strašne prekvapený) Čo to je? Čo to je za škatuľku?
MILA:(zopakuje po ňom) Čo to je za škatuľku? Nie je v nej náhodou čaj?
MILO:Neviem. (tajnostkársky) Otvorím ju?
MILA:Neviem. Radšej nie.
MILO:(radostne) Krásna škatuľka, akoby v nej mali byť nejaké šperky…
MILA:Myslíš, že pani suseda by omylom vyhodila svoje poklady?
MILO:Všeličo sa stáva…
MILA:To by bolo! Poklad v našom byte.
MILO:To by bolo!
MILA:Niečo by sme si z toho mohli nechať, keď sme to zachránili… Dali by sme si namontovať bojler a možno by vyšlo aj na celú kuchynskú linku.
MILO:(tajnostkársky) Aááá, neuveriteľné, akoby vnútri niečo chodilo!
MILA:Niečo počuješ?
MILO:Kroky.
MILA:Živý tvor?
MILO:Áno.
MILA:(s miernymi obavami) Aký? Kto? Neotváraj tú škatuľu, čo keď je to niečo tajomné!
MILO:Neotvorím, lebo uletí. Je to chrobák.
MILA:(sklamane) Škaredý chrobák?
MILO:Živý chrobák v škatuli! Neotvorím škatuľku, lebo by si vyletel a stratil sa… A možno to ani nie je chrobák! Možno niekto iný.
MILA:(vzrušene) Nebojíš sa?!
MILO:(ohĺaduplne) Ty sa bojíš! Viem to, Milka. Bojíš sa vždy každého nového návštevníka… (láskavo do škatule) Ale my nehryzieme, však? Veď si na nás všetci zvyknú, my nie sme obyčajný chlpatý chrobák. My sme vzácny, tajomný…
MILA:(prekvapene) Aký si na neho dobrý. Tak zrazu.
MILO:Budeš odteraz u nás bývať… Keď sme dokázali doteraz nakŕmiť dva hladné krky, tak môžeme nakŕmiť aj tri.
MILA:(prekvapene) Myslíš, že by to podivuhodné čudo malo u nás bývať? (vyčítavo) Ja sa bojím… Aj toho, že ty sa stále budeš zhovárať len s ním.
MILO:(svetácky) Ale, čoho sa bojíš, drahá! Veď to bude pre nás obidvoch také dobré, keď budeme žiť s takým… iným tvorom… (pokojne vysvetľuje) Ja neviem… možno sa… dozvieme o nejakých tajomstvách… Tento chrobáčik tu, v tejto škatuľke, vie možno viac ako všetky susedky v našom dome dokopy… Ja si to neviem ani predstaviť! Ja si bez tajomstiev neviem život ani predstaviť! Ja to skúsim… ja sa obetujem. Ja sa mu budem venovať.
MILA:(nedôverčivo) Nerozumiem. Ty sa kvôli nemu obetuješ? Ako? Kvôli komu?
MILO:(pokojne, vecne) Viem, nepáči sa ti to, ale všetko postupne príde. Vytvoríš si k nám obom vzťah. Chce to len čas…
MILA:K vám dvom?
MILO:(do škatuľky) Zázračný chrobáčik, neboj sa, musíme byť trpezliví. Už sa tešíme, ako v nedeľu budeme spolu jesť rezeň so zemiakovým šalátom.
MILA:Rezeň so zemiakovým šalátom? Veď to sme nikdy nemali.
MILO:Vidíš, nemali, ale teraz budeme mať. Možno budeme aj bohatí…
MILA:(ustarostene) No, neviem, či dokážem vôbec ešte niečo navariť… Už tak dlho nemáme kuchyňu.
MILO:(s miernou prísnosťou) Tak, chrobáčik, musíš ísť zase spať! Áno? Už sme sa porozprávali. Musíš si oddýchnuť! No, zavri si v tej škatuľke oči! Áno? Neotvorím škatuľku, lebo by si uletel a stratil sa. Len nič nehovor! Niekto by ti ublížil. (spokojne) Už máš určite oči zatvorené. Ty tajnostkár! Dobrú noc.
Selected Stills
